Nerada odchádzam z tajomnej krajiny snov a najmä vtedy, keď vám tú krajinu odfúkne pípanie škodoradostného budíka, ktorý vyčkáva celú noc, len aby vás mohol vidieť, aký ste nazlostený na neho i na vlastnú lenivosť. No, ale človek je tvor vytrvalý, takže trieskanie po budíku s cieľom predĺžiť si spánok o pár minút, asi každý z vás dobre pozná. My sme si to ráno predĺžili o niekoľko hodín. Ešteže sme vyrážali zo Svitu. No lenivý možno sme, ale nie vrcholovo, pretože, ako povedal Tristan Bernard: „Vrcholom lenivosti je vstať o piatej hodine ráno, aby ste mohli dlhšiu dobu nič nerobiť.“ A to mi veru nič nehovorí.
Hneď ako sme sa vychystali (cca 10.00 hod.), vyrazili sme. Len sme ešte nevedeli, kam presne. Minca nám tesne pred križovatkou naznačila, že sa máme ubrať k Štrbskému Plesu. Zaparkovali sme ešte pred Štrbským, pri hlavnej ceste na bezplatnom parkovisku a pobrali sa rovno k Popradskému plesu po modrej, so žltou medzitrasou, obzrieť Symbolický cintorín. Slnko už bolo vysoko nad hlavami, keď sme dorazili k Popradskému plesu. Pravdu povediac, tu sme sa dlho nezdržali, keďže zbytočné slová, klipnutia foťákov, v ktorých sa odrážajú „vyžgierajúce“ sa postavy, pričom hlavnými rolami sú oni samy a nie to čo je vôkol, bzučanie kamier a konzumné fajčenie, sme v horách nevyhľadávali. Naopak… chceli sme na chvíľu utiecť od tohto moderného konzumu. Utekali sme teda po modrom chodníčku smerom na Kôprovský Štít, Mengusovskou dolinou. Oskar nám síce ohrieval každú stopu, ale videli sme, že mraky chcú byť tiež hlavnou úlohou na modrom pódiu. Krútili sa nad vysokými štítmi a svojím tmavo šedým zafarbením naznačovali, že sú veľmi nazlostené. Niekedy som mala pocit, že sme si pomýlili smer, keďže väčšina ľudí schádzalo a my sme o zlomkrky vystupovali hore. Keď sme sa ocitli pri Veľkom Hincovom plese (1945 m.n.m.) začali sme rozdumovať, či sa náhodou tie mrakové nádrže, neustále oblizujúce okolité štíty (vrátane Kôprovského), nerozhodnú otvoriť rovno nad našimi hlavami. Povedali sme si, že skúsime natiahnuť ich trpezlivosť a doslova vybehneme na vrchol. Na Vyšnom Kôprovskom sedle (2180 m.n.m.) sa zopár skupiniek pod tlakom mrzutých zvukov obrátilo alebo pridali do zostupujúceho kroku. Aj my sme váhali…pokračovať alebo nahodiť spiatočku? Neviem či zvíťazila naša odvaha alebo hlúposť, ale zrazu sme sa ocitli na štíte (2367 m.n.m.). Všade dookola nás to riadne strašilo, takže žiadne vychutnávanie predbúrkovej atmosféry. Jedna vrcholová fotečka a „davaj het“ dolu. Cestou dole sme ešte stretli skupinku, ktorá vybočila z chodníčka, tak sme ich naviedli na tú správnu cestu a už sme aj vychutnávali jemné kvapôčky pri plese. Bolo to také zvláštne… akoby tá búrka strašila niekoho iného a nám sa ušlo len pohladenie jemných kvapiek, ktoré jemne prenikali cez hladinu plesa, akoby vstupovali cez dvere vlastného domova. Vtom predralo slnko ľavú ruku pomedzi sivú perinu a osvetlilo štíty, ktoré nehybne stáli v každom počasí. Len my a štíty a… tu nám niekto zhora poslal most, akoby sme sa mali po tomto farebnom moste prejsť. Dúha. Umenie, ktoré si ľudia odpradávna vysvetľovali rôzne. Židia a kresťania ako zmluvu od Boha, že už nikdy nepotopí svet, severné kultúry zasa videli krásneho posla či most a naši predkovia verili, že kto sa dotkne dúhy, stane sa z neho Planétnik - napol démonické stvorenie, nad ktorým má moc boh hromov a bleskov Perún. Krása prenikajúca cez oko čistila dušu zahlienenú ľudským „umením“, ale telo som mala premrznuté, keďže kvapky si chceli nájsť svoj domov aj v mojej koži. Lukáš sa snažil zachytiť tú darovanú nádheru aj tretím okom. A tak som pomaly zostupovala dole. Noc klesala do Mengusovskej doliny a ruky slnka pomaly zahaľoval závoj tmy. Ešte som uzrela stádo kamzíkov a už som poriadne nevidela pod nohy… Až kým mi nezasvietili štyria chalani z Prahy, ktorí schádzali z Chaty pod Rysmi. Za svetla ich čelovky som sa s nimi zviezla k Popradskému plesu. Rozhodla som sa čakať na Lukáša tam. Pozorovala som ako Boh vešal hviezdy na oblohu ako svetlá na vianočný stromček. Po 30 minútovom pozorovaní som začala Lukášovi prezváňať. Ale on zobral ten jednodňový útek od techniky vážne a pre istotu si vypol telefón. Už som prešľapovala z nohy na nohu a moja fantázia mi rozprávala príbehy hodné poviedok. Po hodine som začala premýšľať nad horskou službou. Naozaj som nevedela čo skôr a strach mi začal stúpať od srdca do hlavy. Keď vtom som začula kroky. Pomalé, pokojné, spokojné… Keď som v tmavej postave spoznala Lukáša, vytiekli mi slzy (podotýkam, že slzy šťastia) pri myšlienke, že ani jeden z mojich scenárov neaplikujem na život. Nasledovalo zopár výčitiek a tichá, dlhá cesta k autu. Noc, my a naše ticho…

Poznámka: Článok je možné hodnotiť, kliknite naň a zúčastnite sa hodnotenia.

Tohtoročné leto neustále zohrievalo riadne horúcim slnečným dychom všetko živé i neživé. I naše kosti sa niekedy prehrievali, takže ma informácia o dažďovom víkende veľmi potešila. Hľadala som miesto, kde by bolo každé počasie príjemné. Čiže aj to slnečné, keby sa náhodou chcelo zmeniť bez toho, aby to nahlásilo na SHMU (čo ma nedisciplinované Počasie vo zvyku:). Typ padol na Slovenský Raj.
Ani nie blízko, ani nie ďaleko… skrátka na jednodňový výlet, tak akurát.
Nasadli sme do Jonkyho Fačka (ružový favorit na LPG) a už sme frčali rýchlosťou vetra do Spišskej Novej Vsi, kde nás už čakal Peťo, ktorý prišiel „nočákom“ z hornatej Bratislavy. „Počasíčko“ nesklamalo. Popŕchalo a my sme si otvárali oči rannou kávou a povzbudzovali sa vetami „ááá, pozrite! Tam sa to už vyčasuje, vidím kúsok modrej oblohy…“. Vyčasuje -nevyčasuje nasmerovali sme to rovno na výrobnú továreň Čingovskej salámy (napadlo nás, že zrejme tam v niektorej rokline ľudia týrajú škriatkov, aby vyrábali mäsový šúľok). Fačko sme uložili na Čingovskom parkovisku a vykročili k známemu Tomášovskému výhľadu (667m.n.m.).
Pršalo? No nemôžem hovoriť o daždi, pretože niekto tam hore miesil každú kvapôčku cez sito s tisícimi dierkami. Hmla oblizovala každú skalu a les fajčil, akoby to bola jeho posledná cigareta. Ale dôležité bolo nádherné ticho. Také, výberové. Niekedy sa zlostím na svoje ústa, pretože tie chcú za každú cenu zvíťaziť nad akýmkoľvek zvukom či „nezvukom“ v priestore. Ešteže po modrej trase k Letanovskému mlynu bolo zopár zaujímavých úsekov, na ktorých sa báli otvárať. Niektoré železné stupáky boli pomerne labilné, takže adrenalín nám občas stláčal ruky a roztiahol oči dokorán. Bolo to presne také, ako som si predstavovala. Žiadne rady na rebríky, žiadne obchádzania, žiadna horúčava a kvapky potu, ktoré by sa leskli pri dotyku slnka. Jednoducho príjemná cesta po modrej (časť Prielomu Hornádu) a potom divokou Kláštorskou roklinou po zelenej. Sem tam nám Boh poslal modré z neba a inokedy si hanblivo zakryl oči hmlovým závojom. Taký pestrý deň. Len niekedy naše nádychy pozastavili výroční turisti (tí, čo „turistikujú“ raz za rok), keď sa snažili vytlačiť z pľúc akúkoľvek špinku naturálnej čistoty. A aby neboli takí skúpy, darovali aj lesom. No len špaky. Myslím, že Lukášove upozornenie bolo len nejakými slovami v nejakom čase a priestore bez pristávacej dráhy. Z Kláštoriska (839 m.n.m.) sme zišli po modrej, popod Tomášovský výhľad na Čingov, kde nás už čakalo nočne vychladené pivečko. Jedno, dve…a padlo rozhodnutie. Nasledujúca zastávka: Spišský Hrhov, Čajovňa Doroty Nvotovej. Čajovňu sme napriek noci s pivovou vôňou našli veľmi rýchlo. Možno to bolo tým, že sme položili správnu otázku, správnemu človeku… Aj napriek tomu, že v čajovni sedel len hlúčik miestnych mladistvých, jej atmosféra voňala presne tak, ako si v slovenskej čajovni predstavujem. Spojenie našich drevených, v súčasnosti už len dekoračných, pracovných doplnkov s bongami, knihami o horolezectve, vankúšikmi… jednoducho všetkého tak akurát. Len čaju nie. Ale to asi preto, že niektorí v našej „expedícii“ boli príliš nároční čajičkári. Ale keďže tam bol veľmi milí personál, všetko bolo na želanie. Aj mlieko. A my sme zasa vybavili „čajičkára“. Peťo im dal rýchlokurz robenia himalye masaly a my sme si mohli vychutnať výborný čajíček za prítomnosti Boba Marley-ho s bongom a prepletaním nôh s valaškou a klobúkom starých otcov. Jednoducho „reggae detvianci“ .
Cestou domov sme sa smiali, že Dorotka nám ponúkla to, čo bežne v čajovniach nenájdete. Vlastnú klubovňu, tvorivú dielňu robenia čajov a nehovoriac o výbornej spolupráci s miestnymi. Jednoducho pomohla nám k peknej bodke na záver dňa.

Poznámka: Článok je možné hodnotiť, kliknite naň a zúčastnite sa hodnotenia.

Leto v našej rodine sa nesie v znamení „raňajkovania, obedovania i večerania na balkóne“. A ako bonus: nádherný pohľad na bardejovské kopčeky. Dnešné ráno som sa zadívala na Busov (1002 m.n.m.) Vypínal sa v diaľke ako statný, urastený strážca hraníc a lákal ma svojou tajomnosťou. Netrebalo veľa! Zopár telefonátov a už som s Gabrielou a Danom cestovala do Gaboltova.

Vystúpili sme z autobusu a poď ho rovno okolo jazera, bez toho, aby sme sa poobzerali po značke. Keď sme tesne nad dedinou začali klesať, hneď sa nám niečo nezdalo. Potešili sme sa, keď sme uvideli pastierov. No tí sa nás evidentne chceli zbaviť : „Hej, dobre idzece, hej, hej…“. Lenže, keď sa nám zavadili pohľady o domy susednej dediny, vedeli sme, že pastieri zrejme na Busove nikdy neboli. A tak sme sa pre istotu vrátili na zastávku, kde sme vystúpili. A čo to nevidíme? Značka. Zelená, jasná, zreteľná. Krútiac hlavou nad našou všímavosťou sme prešli okolo kalvárie, až sme sa dostali na pole. A značky nikde! Dano ako správny geograf, vybral mapu a začal dumať. Svoje kroky namieril rovno cez húštinu a my ,ako také húsatká priamo za ním. Doškriabaný, ale pri zelenej značke! Ani na Busove, ako všade na Slovensku, nechýbajú zdevastované lesy, vyrabované na kosť. Už sa nám zdalo, že čoskoro uzrieme vrcholový kríž, ale namiesto toho, sme znova začali hľadať zelenú. 4 krát sme sliedili tam, späť, po cestičke i po lese, až sme sa napokon vrátili na miesto, kde sme ju posledný krát videli. Keby sme mali oči otvorené viac ako ústa, videli by sme to, čo sme tak urputne celý deň hľadali. Vrcholové fotenie i jedenie sme si vychutnali viac, ako na akomkoľvek (vyznačenom) tatranskom štíte. Cesta späť bola jasne zelená do Cigeľky ( Áno, nemýlite sa. Presne ako tá slaná voda! Cigeľka je známa svojimi minerálnymi prameňmi. ). Prekvapenia dňa však ešte zďaleka neskončili. Hneď ako sme vyšli nad dedinu, nohy sa nám prikovali k zemi, keď sa pred nami objavilo 8 psov s nazlosteným „kričaním“. Ešteže ich to po piatich minútach omrzelo a my sme nemuseli použiť slzný plyn, ktorý už čakal na svoju sekundu. Kráčali sme okolo rómskej osady. „Ujo, teta, dajte nám zlote! Cukríky nám dajte…“ nestačili sme sa čudovať odkiaľ sa pri nás vzal kŕdeľ detí, ktoré pravdepodobne vybehli z prvej osadnej chatrče. Keď sme neuspokojili ich mlsné jazýčky (alebo skôr ručičky), dali nám najavo, že sú nespokojné: „Choďte do piči, keď nám nedáte.“ Ešteže sa na nás neuhniezdil žiaden ich lietajúci kamienok. Vedeli sme, že okolo osady sa peši vracať nechceme. Tak sme sa rozhodli počkať na najbližší autobus v krčme pri pivečku. Keď sme dopíjali posledné vyvetrané deci pivka, autobus prefrčal okolo krčmy. A nepomohlo ani naše utekanie, ani piskľavé výkriky. Neostávalo nič iné, iba stopovať. Ale koho? Keď za posledných 15 minút neprešlo žiadne auto. Už sme mysleli, že to vzdáme a pôjdeme peši do ďalšej dediny okolo osady, keď sa v tom objavilo na horizonte auto. Zabrzdil a my sme v šoférovi spoznali chlapa, ktorý v krčme objednával miestnej smotánke vodku. Bol to „boss“ medzi lokálnymi osadníkmi, a preto nám ponúkol malú etnologickú prehliadku po gaboltovskej osade. Nikdy som ešte v centre osady nebola. Kým si „boss“ vybavoval kšefty, my sme obzerali z plechov zbité chatrče, zasoplené decká a hádajúci sa pár (lepšie povedané, veeeeľmi hlasno vrieskajúci). Celý deň sa niesol v znamení zvláštnych náhod, ktoré nám doniesli nezabudnuteľné zážitky. Neviem kedy sa znova na Busov dostanem, ale jedno viem určite. Budem sa viac pozerať ako rozprávať, na zastávku sa postavím 10 minút pred odchodom autobusu a pre istotu si vezmem slzáky aspoň do dvoch rúk.

Poznámka: Článok je možné hodnotiť, kliknite naň a zúčastnite sa hodnotenia.

Len zriedka sa stane, že uzriem narodenie dňa, keďže v takomto časovom rozmedzí sa ešte len obraciam na druhý bok. Ale ak sa náhodou prinútim vytiahnuť pätu spod teplej periny, dýcham oranžovo zlatisté odtiene plnými dúškami a navyše ten pocit prekonania vlastnej pohodlnosti…

4.30 mi zaspieval Eddie Veder do sladkých snov a ja po niekoľko násobnom klepnutí po telefóne som napokon vstala. Rýchla príprava… a už sme aj fičali do Livovskej Huty. Kým sme tam dorazili noc držala hviezdy na starých opratách, a tak sme museli pridať do kroku. Slnko malo vychádzať cca o 6:40. Vykročili sme po nočno-žltej trase, ktorá by mala trvať 1 hodinu a 35 minút. Keďže nás hnala túžba po rannej energii, tak sme to „zmákli“ za hodinku, čo práve nebolo najväčším šťastím, pretože na hôľnatom vrchole zametal severák každú špinu. Nás síce nezmietol, ale riadne oplieskal. Tatry boli prvý krát tak blízko pri Minčole, akoby si celú noc niečo pekné šuškali, možno preto sa tak červenali. Obzor pripravil Slnku nádhernú cestu plnú farieb. A ono naťahovalo zo svojej postele lúče, akoby sa mu nechcelo vstať. Ale vyšlo! Veď akoby nemohlo, keď všetky kopčeky, kopce, dedinky, zvieratá, nedočkavo čakali jeho lúče, aby sa aspoň trocha zohriali. Energetickú nádheru nedokážu zachytiť ani naše slová, ani foťáky. Odchádzali sme z hrebeňa spokojný, opojený slnečným vínom za sprievodu posledného ručania chtivých jeleňov. Ranná prechádzka nám ustlala poobedňajší spánok, ktorý bol sladší ako nočné usínanie.

Poznámka: Článok je možné hodnotiť, kliknite naň a zúčastnite sa hodnotenia.

Často sa obzeráme po nových neznámych oblastiach a pri tom zabúdame na to, čo máme pod nosom. Ja tiež nie som výnimkou, práve naopak. Keďže som Bardejovčanka, mala by som poznať Čergov ako vlastnú dlaň. No keby sa ma niekto opýtal na trasy a možnosti turistiky Čergova, asi by som pripomenula listnatý strom, pod ťarchou červenkajúcej sa jesene.

Aby som aspoň trocha posilnila svojho „naturálno- patriotického“ ducha a uvoľnila myseľ, ktorú som v tom čase nalievala štátnicovými otázkami, rozhodla som sa vybehnúť na najvyšší vrchol Čergova. Nahovorila som dvoch „bodyguardov“ a už sme aj prebúdzali májové ráno našim zívaním v prvom rannom autobuse, ktorý smeroval do malej dedinky pod lesmi… do Livovskej Huty (660 m.n.m), kde minulosť ľudskými rukami vyrábala sklenené nádoby a fľaše v malej dedinskej sklárni. Tak ako zastavila výrobu skláreň, tak pomaly odchádzali ľudia a s nimi prichádzal pokoj dýchajúcich lesov. Stúpanie po žltej značke bolo spočiatku výrazne strmé a navyše po kamenných „sutinách“ a výmoľoch spôsobených ťažkými strojmi, úhlavnými nepriateľmi lesov. Postupne sa ťažkosť terénu zľahčovala a nám sa v očiach leskol pohľad na rúbaniská. Niekedy som mala pocit, že sa dívam na riedke a slabé vlasy malého človeka. Taký smutný pohľad, ktorý našťastie pomalými krokmi zmizol úplne a nám sa pod nohami objavila veľká lúka posiata čučoriedkovými kríkmi. Raj nielen lesných obyvateľov, ale i ľudí, ktorý sa často prejavia ako nenásytný zločinci. Pri pohľade na rozsiahle čučoriedkové pole sa mi vynorila mrazivá spomienka. Pred rokmi som sa vybrala na túto lúku zbierať fialové bobuľky spolu s niekoľkými dedinskými lesnými robotníčkami. Keďže moja precíznosť mi nedovolila používať hrebeň, tak som nazbierala jedno malé vedierko, zato moje brucho sa naplnilo výrazne, o čom svedčili fialové ústa, ale i líca. Bola som prekvapená z ľudí, ktorý mi pripomínali valiace sa kombajny, čo česali do plných vedier. V očiach mi svietilo červené mínus a moje vnútro vrelo, keď som videla ako sa podpisovali plastovými vreckami a fľašami. A navyše smiech, ktorý sa im vyhadzoval z hrdla, keď som ich odpadky brala do vaku… Nerozumela som… Ešteže v tento nádherný deň nebolo široko-ďaleko nikoho. Slnko sa opieralo, Ľubovniansky hrad a dedinky vôkol čupeli ako deti okolo matky. Nenechajte sa však pomýliť. Kríž ešte nehovorí o vrchole, až tabuľa s nápisom Minčol, 1157 m.n.m.          Na Minčol vedie viacero farieb. My sme sa rozhodli zísť v Obručnom. Takže sme vykročili po červenej smerom na Malý Minčol (1054 m.n.m). Lesný škriatkovia nám však zakryli značku a my sme vyšli o dedinu ďalej, v Ruskej Voli (modrá značka). Ale vôbec sme to neľutovali, lebo v miestnej krčme nám teta načapovala najlepšie pivo, aké som kedy pila. Neviem či to bolo smädom alebo príjemnými pocitmi z dňa, ale urobilo   s nami divy. Keď nám pred nosom odchádzal autobus, skonštatovali sme : „Odchádza autobus, dáme si ešte jedno, utekať sa neoplatí!“. Keď som usínala, želala som si, aby sa deň ešte raz zopakoval. Namiesto toho ma však čakali vrcholy štátnicových otázok a husto zarastený, prepletený les vedomostí.

Veľká noc v Západnych Tatrách, 10. - 12. apríl 2009

Veľkú noc nezvyknem tráviť doma, a tak som veľmi rýchlo prijal ponuku od známych z horolezeckého klubu Manín prežiť víkend v Roháčoch.A tak sme v piatok podvečer vyrazili – smer chata Zverovka, kde sme sa zišli v slušnom počte, 13 ľudí.

Večer sme sa ubytovali a občerstvili v miestnej reštaurácií a plný očakávaní ako využijeme nadchádzajúce dva dni išli spať. Počas soboty a nedele sa nám podarilo uskutočniť niekoľko výšľapov a zjazdov. Zlyžovalo sa z Baníkovského sedla (2040 m.n.m), Salatína (2047 m.n.m), Predného Salatína , dva strmšie žlaby medzi Salatínom a sedlom Parichvost (1855m.n.m) a niektorí sa poprechádzali aj po hrebeni s lyžami na batohoch. Počasie sa vydarilo bolo slnečno a v obedňajších hodinách aj celkom teplo, čo sa odzrkadlilo na kvalite snehu. Popoludní sa nám podarilo pri výstupoch aj zjazdoch uvoľniť niekoľko splazov z mokrého snehu, ktoré nás ale nijako vážne neohrozili.

Po ceste domov sme mohli už len konštatovať, že v tejto časti Západných Tatier sme neboli posledný raz.

Poznámka: Článok je možné hodnotiť, kliknite naň a zúčastnite sa hodnotenia.

]]> http://www.horyzhora.sk/?feed=rss2&p=292 http://www.horyzhora.sk/?p=274 http://www.horyzhora.sk/?p=274#comments Sun, 28 Jun 2009 15:32:44 +0000 admin http://www.horyzhora.sk/?p=274

Cyklotúra cez Martinské Hole, 24. máj 2009

Už dlho som rozmýšlal nad tým, že určitá časť hrebeňa Lučanskej Malej Fatry sa dá prejsť aj na bicykli…. Tak som sa raz dohodol z kolegami z práce, že by sme to išli skúsiť. Kedže každý štartoval z iného miesta, zraz sme si dali v sedle Javorina (967 m.n.m). Ja som vyrážal z domu(z dediny Kotrčiná Lúčka) po normálnych komunikáciach do Stráňav a na konci dediny som išiel po žltej značke. Na najbližšom rozdeľovníku nad dedinou som sa napojil na zelenú značku, ktorá vedie až do sedla Javorina. Keď sme sa tam všetci stretli (6 ľudí ) vyrazili sme cez Saračníky (rozdeľovník) stále po zelenej značke na druhú stranu, smerom na Vrútky. Po nie moc dlhom zjazde sme odbočili zo zelenej značky na cestu vyjazdenú od traktorov a po nej sme pretraverzovali až na oficiálnu cestu, ktorá vedie na chatu na Martinských Holiach,odkiaľ to je na chatu už iba pol hodiny stúpania. Musím ale podotknúť, že sa treba vedieť zorientovať, kde pri zjazde po zelenej značke treba odbočiť a ako ďalej pokračovať, lebo je tam veľa takýchto ciest, ktoré nie sú zaznačené na turistických alebo cyklistických mapách a človek može veľmi rýchlo zablúdiť. Jeden účastník dnešného výletu túto cestu absolvoval, takže my sme s tým problém nemali. Po občerstvení na chate sme vyrazili na hlavný hrebeň a na najvyšší bod Martinských Holí a aj dnešného dňa na Veľkú Lúku (1475m.n.m). Pre bicykel odtiaľ vedie po červenej značke celkom dobrá cesta pomedzi kosodrevinu a cez sedlo Veterné (1441m.n.m) až na vrchol Hornej Lúky (1299m.n.m). Z tohto kopca bol krátky a pekný zjazd (stále po červenej) až na chodník, ktorý vchádzal do lesa a tu boli miesta, kde sme museli zosadnúť a nejaký čas ísť popri bicykloch. Keď sme vyšli z lesa, dostali sme sa do sedla Maríková (990m.n.m), odkiaľ sme začali klesať už o niečo lepším chodníkom (tentokrát po modrej značke) cez les, až sme zo značky odbočili na lesnícku cestu odkiaľ to výborným plynulým zjazdom do Kuneradu (494 m.n.m) trvalo aj viac ako 20 minút. Z Kuneradu nás už len čakala cesta po vyasfaltovaných cestách domov.

Niekto to mal bližšie, iný trochu ďalej no a ja som po príchode domov zistil, že som za dnešný deň prešiel necelých 100km. Celkom dobrá štreka…:)

Poznámka: Článok je možné hodnotiť, kliknite naň a zúčastnite sa hodnotenia.

]]> http://www.horyzhora.sk/?feed=rss2&p=274 http://www.horyzhora.sk/?p=264 http://www.horyzhora.sk/?p=264#comments Sat, 20 Jun 2009 21:02:58 +0000 admin http://www.horyzhora.sk/?p=264

Víkend na lyžiach v Nízkych Tatrách

Keďže občas je potrebné zmeniť lokál, tak aj ja som cez víkend zašiel od Malej Fatry trocha ďalej, a to smerom na východ, do Nízkych Tatier.

V sobotu ráno som vyrazil vlakom zo Žiliny okolo siedmej hodine a za hodinu vystúpil v Liptovskom Mikuláši. Na to, aby som sa dostal smerom na Demänovskú dolinu bolo potrebné presunúť sa na autobusovú zastávku, kde už čakalo dosť ľudí. Až vo mne vznikli obavy, či nebudem cestovať v kufri. Ale napokon kufor nebolo potrebné otvárať a ja som sa stal súčasťou klasickej autobusovej tlačenice. Po deviatej hodine vyrážam z Jasnej (1150 m.n.m) s lyžami na nohách po zjazdovke na Lukovú (1670 m.n.m) a po krátkom občerstvení som sa za silného vetra a hmly presunul na Chopok(2024 m.n.m) resp. na Kamennú chatu kde som sa stretol s Norom, ktorý zase vyštartoval z chaty gen. M.R.Štefánika (1740 m.n.m) a pokračoval po hrebeni mne oproti. Dali sme nejaké to pivo a s konštatovaním, že na hrebeni sa nedá vydržať, sme to zlyžovali na Trangošku (1120 m.n.m).Odtiaľ sme začali výšľap na Štefáničku kde sme plánovali zostať na noc a na ďalší deň aspoň čo to zlyžovať s vidinou zlepšujúceho sa počasia. Ja som si ešte vybehol na Ďumbier (2043 m.n.m) a kedže sa na večer vcelku počasie umúdrilo, tak cestou hore som mal možnosť pozorovať zapadajúce Slnko.

Mal som pocit, že ďalší deň sa podmienky naozaj zlepšia, ale opak bol pravdou. Karty počasia nám naozaj nepriali. A navyše na poobedie hlásili 3. stupeň lavínového ohrozenia, a k tomu ešte aj ťažký sneh… .

Tak čo nám iné ostávalo. Len sme zlyžovali z Ďumbiera na chatu a dole na Trangošku k autu, odkiaľ nás už čakala iba cesta domov. Nebola to síce najlepšia lyžovačka, ale žiadna skúsenosť nieje na zahodenie.

Poznámka: Článok je možné hodnotiť, kliknite naň a zúčastnite sa hodnotenia.

]]> http://www.horyzhora.sk/?feed=rss2&p=264 http://www.horyzhora.sk/?p=251 http://www.horyzhora.sk/?p=251#comments Fri, 19 Jun 2009 12:30:03 +0000 Lenka http://www.horyzhora.sk/?p=251 Krásne slečny vo Veľkej Fatre, 14. jún 2009

Viacero tajných zdrojov nás smerovalo na Gaderskú dolinu a okolité slečny. A keďže Veľká Fatra bol pre nás doposiaľ neprebádaný terén, tak sme si dali povedať

Východiskom bola Blatnica (500 mnm), dedina medzi Turčianskými Teplicami a Martinom.. Auto sme odstavili na parkovisku oproti hotelu Gader v chatovej osade Gader. Po pätnástich žltých minútach sme sa ocitli pred rozdeľovníkom, ktorý nás už nasmeroval na Chodník Janka Bojmíra , alebo inak Konský dol (modrá značka). Bolo to pomerne mierne stúpanie dolinou, kde sa začali vynárať zaujímavé skalné útvary. Pomedzi konáre ihličnatých i listnatých strážcov nám občas do nosa frklo Slnko svojou ľavačkou, aby sme nezabudli, že dnes nás bude sprevádzať na každom kroku. Asi po hodine a pol sme sa ocitli pred veľkými bralami, tzv. Muráne. Odtiaľ sa už naše svaly šponovali o mnoho viac. Stúpanie po žltej bolo prudšie a miestami aj traverz strmých úsekov lesa. Aj keď výhľady sa tu objavili len zriedka, skalné masívy boli viditeľné častejšie. (Ako zabudnuté obrie deti, ktoré skameneli pod hnevom Matky Zeme J) Hneď ako sme sa dostali do sedla Ostrej otvorili sa nám výhľady na husté doliny a nádherne zvlnené kopce. Krása na dlani. Na Ostrú (1247) vedie skalnatý chodníček, ktorý je vhodne upravený, len niekedy je potrebné pridržiavanie rukami. Po naplnení výdatnou mexickou nátierkou sme nasmerovali svoje kroky na zelený chodníček cez Zadnú Ostrú (nie je na mape). Vyhliadková trasa umožňujúca prekrásne pohľady na každú stranu. Chodníček zo skál zadnej Ostrej klesal , až kým sme sa neocitli znova v lese. Ihličie rozvoniavalo a navyše nás chránilo pre uštipačnými pohľadmi zlatej hviezdy, takže nám to vcelku vyhovovalo. No samozrejme, to čo sme zišli, to sme si museli aj vystúpať. A to strmo na Lubenú (1413 mnm) a Tlstú (1373). A tá je naozaj tlstá, ale tie jej výhody… Netlačíte sa na skalnatom hrebeni, ale vyberiete si pohodlné miestečko na hôľnatom vrchu a hoviete si …hm. Po dlhom rozjímaní sme sa už len spustili po modrej. Po ceste nie je možné obísť nádherné skalné previsy a jaskyne (Mažarná jaskyňa, Biela jaskyňa), ktoré boli v minulosti určite skvelým úkrytom.

Ak máte problémy s kolenami, určite použite ortézu (alebo aspoň teleskopy), pretože toto klesanie je pre kolienka riadny „zaberák“.

V Blatnici sme si dali orosenú odmenu a frčali sme na kolesách kade ľahšie.

Poznámka: Článok je možné hodnotiť, kliknite naň a zúčastnite sa hodnotenia.

]]> http://www.horyzhora.sk/?feed=rss2&p=251